Poznáte to, keď sa ocitnete v období útlmu? Možno nie každý býva utlmený, ale ja som pravidelne každý rok, zvyčajne v lete a toto leto je už tretie v poradí mojich útlmov. Nemyslím ani na únavu, ani na útlm z dobrého jedla. Útlm pociťujem od momentu, kedy začínam robiť nič. Z ničoho nič ... len tak. Možno z celkového znechutenia všetkým. Tento rok som začal robiť nič (= bol som utlmený) už na konci mája a vďaka svojej šikovnosti, resp. nevôli brániť sa, budem pokračovať v tejto činnosti až do prvej polovice septembra. Teším sa! V skutočnosti je to také obdobie, keď podlieham nostalgii. Keď ma toto obdobie prepadne, zvyčajne musím zvládnuť ešte jeden mesiac s povinnosťami. To mi ale vôbec nevadí, pretože už robím nič.
Čo vlastne robím okrem nostalgického spomínania, keď robím nič? Čítam – a veľa, lebo sa snažím zahnať čierne svedomie pri pomyslení na sumy, ktoré so železnou pravidelnosťou vkladám do kníhkupeckých bánk vždy po výplate. Udobrujem si vlastné telo – a intenzívne, lebo mimo leta som lenivý (chcel som napísať, že nemám čas, no nie som si istý či je to pravda), plávam, bicyklujem. Som doma – a dlho, lebo svoj domov a rodinu mám veľmi rád a mimo letnej sezóny som doma málo. Bádam – majiteľom akých pokladov som, lebo sem-tam treba upratať vlastné veci. Cestujem – to je jedno kam, lebo ma to baví (najväčšou pýchou mi je Svätojakubská cesta v lete 2010). Plánujem a analyzujem – a to do detailov, lebo okrem leta na to skutočne nemám čas (v tomto prípade som si úplne istý, že na to nemám čas), a preto často robím veci a rozhodnutia, o ktorých si v tú chvíľu myslím, že sú dobré. Chvalabohu, že bývam utlmený a podarí sa mi odhaliť zlé a škaredé veci/rozhodnutia/ľudí.
Obdobie nič robenia si užívam. Okrem tela regenerujem aj myseľ, nechám ju aj trošku zblbnúť, napríklad aj kvalitným(?) televíznym vysielaním.
Keď som bol malý, cez leto som robil stále niečo – kosil som s dedkom trávu (podomácky vyrobenou kosačkou z motora zo starej práčky); chodil som s babkou na žihľavu; chodil som na kukuricu pre kačice; chodil som kradnúť hrach „na štátne“; s dedkom som zabíjal zajace (pri dedkovom seknutí rukou poza uši som sa nikdy nepozeral); večer som v záhrade polieval rajčiny, papriku a kapustu; negrilovali sme, ale opekali na dreve v plechovom lavóre; stanoval som na dvore; v nedeľu sme sa chodili kúpať do priehrady v susednej dediny (išli sme tam na bicykloch); bol som na koncerte Ibrahima Majgu na Duchonke; bicykloval som sa na ruskej skladačke; chodili sme sa naháňať do ruiny kaštieľa za dedinou (mama o tom nikdy nemohla vedieť); pomáhal som zavárať a variť lekvár; nesmel som oberať uhorky (vraj som ich vždy postúpal a už nechceli rásť); večer som nikdy nechcel dať bicykel do garáže (ťažilo sa mi vstať spred televízora); keď sme zabíjali prasa bol som hlavný kurič v kotloch (oheň, to bolo vždy moje); o štvrtej poobede som chodil na autobusovú zastávku čakať mamu z roboty; v dedinskej krčme alebo obchode som si kupoval nanuky na sekeru (ráno, keď išla mama na rožky a mlieko, moje dlhy vyrovnala); počas žatvy som naháňal kombajny a spínal ruky ako pri modlení, aby ma družstevníci povozili (často sa mi to podarilo); bál som sa veľkých reťazových kolotočov.
To Vám teda boli letá – robil som stále niečo a plynule, bez povšimnutia som prešiel k robeniu ničoho. Vtedy sa mi páčilo stále niečo, teraz sa mi páči nič. Aj keď najviac by sa mi páčilo robiť stále niečo, lebo to by bol neprestajný útlm. Som mladý, ale aj tak mám pocit, že starnem. Prečo? Minulý týždeň som si kupoval peňaženku, no nezmestil sa mi tam občiansky. Predavačka povedala, že to nevadí, lebo aj tak si ho určite budem o chvíľu meniť a dostanem ten malý, ktorý sa tam zmestí. To nie je tragické. No dnes mi mama lokalizovala nebezpečné množstvo šedivých vlasov a na plavárni som nezaplával 40 dĺžok ako zvyčajne, ale s námahou iba 32 a po druhej ma začalo pichať v kolene (už som tri hodiny doma a ešte neprestalo). A najhoršie, 4. septembra začínam znovu pracovať (ma robota baví a robím čo študujem, no vôbec sa mi nechce) a o týždeň neskôr zahájim svoj posledný semester, po ktorom budem musieť robiť tie povestné rozhodnutia. Najradšej by som robil stále niečo alebo nič. Viem, že to nie je možné, ale verím, že ďalší prechod v živote bude opäť plynulý a mnou nepovšimnutý.